Pod kliatbou od Bromley do Camden Town – market

Autor: Martin Kuľhavý | 10.9.2016 o 18:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  82x

To nemala najmenšiu šajnu o mojich túžbach také niečo vlastniť, Keby áno,to by sa veru onakvejšie precitla k pochopeniu môjho štastia. --- On však cítil príležitosť a mal ma už prečítaného dávno pred tým,ako som sa mu čo i len...

   Do Bromley som chodil so svojou priateľkou nakupovať, poznáte to: blúzky, topánky, tenisky …. Radi sme zašli do jedného obchodu, ktorý patrí pod veľkú obchodnú sieť. Má tri psochodia a každý druh človeka si tam nájde to svoje. To znamená chlapci, muži, ženy i dievčatá. Dobrá rada: lacnejšie tričká, ak si tam také kúpite, nedávajte do sušičky, hmmm zbehnú sa a vaše ležérne tričko sa zmení na top pre brušnú, udatnú a dobre prerastenú tanečnicu – jaternicu.

   V jedno sobotné popoludnie sme tam zašli opäť. Vždy sa rozdelíme a ideme si po svojom. Našiel som si tam nádhernú riflovú bundu. Nikdy som žiadnu nemal, ale odjakživa som po nejakej túžil. Žiadna, ktorú som však dovtedy videl nebola taká, za ktorú by som bol ochotný zaplatiť. Mal som síce jednu, ktorú som zdedil po sestre a vo veku kedy som punkovo nielen žil, ale aj tak vyzeral, mi prišla pod ruky a rozdrmal som ju na cimpr - campr, popísal fixou, darebne a nepekne prišil nášivky. To bola doba keď na vrchole svojej slávy bolo Iné Kafe a my sme ich horlivo zatracovali ako ´komerčákov´, ale spať do obchodu.

Tá bunda tam na mňa svietila, bola fantastická, namiesto rukávou z rifloviny, boli v sivo – teplákovej farbe. Hneď prvá na vešiaku bola moja veľkosť, musel som si ju vyskúšať..no bomba, okamžite som sa v nej cítil bohovsky, určite poznáte ten pocit, keď cítite, že niečo navrhli a vyrobili len pre vás, také niečo nebýva často, ale keď sa to stane pribrzdiť vaše nadšenie môže len cenovka, ale len pribrzdiť, nie zastaviť, vytiahol som malý papierik zo zadnej časti aaaa …....................... 23 libier. Je moja...

   Stretol som sa s priteľkou na druhom poschodí, mala vybraté len nejaké drobnosti a keď som jej ukázal svoj objav kývla súhlasne hlavou, že môže byť. To nemala najmenšiu šajnu o mojich túžbach také niečo vlastniť, Keby áno, to by sa veru onakvejšie precitla k pochopeniu môjho štastia.

   Prišli sme k pokladníkovi. Ten ju vytiahol ako prvú, začal ju skladať a zdvorilo nacvičene sa opýtal, či chceme aj ten vešiak. No, thanx ozvalo sa z mojich úst, dával do papierovej tašky všetky ostatné veci čo tam pribudli, nakoniec prišla suma a pokladník zahlásil 21 libier. Hneď mnou coflo v domnení,že suma pri tom najhoršom počítani nemohla vyjsť menej, ako celá moja budna, to sa skôr spriamia všetky stoličky sveta. Niekedy majú v tomto obchode aj veci, ktoré sa neoznačia, že sú zľavnené a človek sa to dozvie ako bonus pri pokaldni, ale toto bola naozaj suma, ktorá na seba nechutne upozorňovala. Pozrel som na bloček, tí bystrejší už tušia, jednoducho mi ju nenaúčtoval. Priznal som sa hneď priateľke a tá sa samozrejme chcela vrátiť.Zahriakol som ju, že ak pípneme pri východe tak ju zaplatíme, však nik nás z krádeže podozrievať nebude, určite majú kamery na pokliadnach, teda uvidia, že sme ju na zaplatenie vyložili, nemáme čo stratiť. Vyšli sme von z dverí a spustilo sa hlasné trúbenie.......... pouličného trúbkára. Po hluku z nejakého systému, ktorý má chrániť tovat pred krádežou....nič. Vytešoval som sa ako malý chlapec, aj keď v kútiku duše som vedel, že karma je sviňa a rovnováha v živote nebude len mýtus. Nepripúštal som si nič iné len svoj úlovok zdarma. To bola chyba, prekliala ma česť chamtivosťou.

   Pokiaľ by sa mi takéto niečo stalo u malého súkromníka zvažoval by som svoje konanie určite dlhšie, pokiaľ však išlo o obrovský obchodný reťazec s handrami...hmmm..... výhovorky neplatia, bude mi to určite spočítané.

   Do Camden Town som sa vybral už po tretí krát, je to jedno z najkrajších miest v Londýne a viete prečo? Je to jednoduché, lebo má dušu a atmosféru, to žiadny architekt ani dizajnér nenakreslí. To je súzvuk dobrých pocitov a pekného filmu, ktorý sa vám premieta priamo pred očami. Bol akurát obed a tak sme sa šli najesť do obchodov s rýchlym občerstvením. Talianske, azijské, aké len chcete. Keď sme sa dobre napapali išli sme sa prejsť a dali sme miestnym obchodníkom šancu ošklbať nás, to som ešte nevedel, ako veľmi.

   Prechádzali sme popri obchodíkoch až som ich tam zazrel. Viete mám slabosť na pekné náramkové hodinky, nie drahé, ale na pekné, možno to bude tým, že som žiadne drahé hodinky nemal, pretože sa mi lakomilo dať za ne takú hriešnu sumu. Boli tam vystavené v masívnom kovovom ráme s oranžovým ciferníkom a senzačne umiestnenými kolieskami, ktoré sa otáčali, jedno koliesko znazorňovali sekundy, to sa vrtelo ako splašené, dalšie minutý, to už bolo rozvážne a ťarbavé so silou sibírskych psov a tretie najväčšie to sa javilo ako istý, pomalý pohyb slona. Boli to hodiny, pretože tak ako Afrika by nebola Afrikou bez kraľa zvierat, tak by hodinky neboli nič, keby neukazovali hodiny.

   Chcel som sa hneď opýtať na cenu, ale obchodník bol chrbtom a venoval sa niekomu inému. Po chvíli ma to prestalo baviť a chcel som ísť , v tom sa ale otočil a mrkol na mňa takým mrkom akože: nazdar kámo vitaj. Bol to mladý chalan, o hlavu nižší a o čosi horšie rozpravajúci po anglicky ako ja.

   Koľko stoja prosím vás tieto hodinky – opýtal som sa, ale s tónom aby bolo jasné, že po nich netúžim, len tak chcem vedieť, aby som zabil čas.

35 libier odvetil mladík.

V tom som sa musel podvedome zaškeriť.

On však cítil príležitosť a mal ma už prečítaného dávno pred tým, ako som sa mu čo i len prihovoril.

Keď som sa už o krok odstúpil a chrbát sa mi otáčal smerom von, zagánil som ďakujem a chcel ísť sklamaný preč.

   Počkajte, viem že je problém v cene, poďte nejak sa už dohodneme. - odvetil tak jasne a presvedčivo, že som v tom ucítil novú šancu ich mať, Ak sa topiaci slamky chytá, tak mne nehodili slamku, ale celý motorový záchranný čln s Pamelou Anderson, David Hasselhoffom a Carmen Electrou z pobrežnej hladky, pritom David len šoféroval rýchly frajerský čln, lebo Pam a Carmen to nevedia, ale do vody po mňa skočili práve ony dve. David to spoza slnečných okuliarou len neochotne sledoval.

Pristúpil som teda bližšie a a pýta sa ma, koľko by ste za tieto hodinky dali?

Neviem, kde sa vo mne zobrala taka drzosť a odvetil som 18 libier. 35 na 18 som veľký čávo, viem ako na to, pomyslel som si v tej chvíli sám o sebe.

  Toto je ale new dizajn a a a a 18 je malo, za 20, ale by to mohlo byť. Perfektné. To bola suma, ktorú som bol ochotný zaplatiť a ešte možno o 5 viac. V rýchlosti mi ich priložil k ruke a ja som sa beznádejne zamiloval. Ešte bol taký fajn že mi ukázal, ako sa to s takýmto kovovým a new dizajn pásikom robí, zabalil mi ich do škatulky, škatulku do malej bielej igelitky, ja som dal dvacku, ktorú si hodil do vrecka. To bolo všetko. Celý rozradostený som vyšiel von a po chvili sebachválenia a radosti, aký dobrý obchod som spravil som sa ich rozhodol z krabičky a tašky vyslobodiť na ruku. Dal som si ich na ruku, pozrel na mobil, aby som si ich mohol nastaviť a pomaly sme sa z marketu odoberali preč. Po cvhíli sa kuknem na moje hodinky, a zalial ma studený pot, Namiesto 14.38 ukazovali 17.38 hod. Ako je to možné? Možno som len zle upevnil korunku, malý gombíček, ktorým sa nastavuje čas a ako som pohol s rukou v zápestí pohol som aj s ním. Jasné to bude ono, Opäť som ich nastavil a kráčal. Teraz som sa však na ne opäť pozrel azda po minúte. Podľa tých hodín bolo 7 hodín a 40 minút. Do kelu. Opäť som ich nastavil a rýchlejšie švihol rukou. A najpomalšie koliesko slona sa rýchlo posunulo o 2 a pol hodiny dopredu. To koliesko je pokazené, svitlo mi rýchlosťou retardovaného. Nemal som bloček, nenašiel by som už asi ani ten obchod. Všetko bolo na prd, na ho*no a na ch*ja. Potom som si spomenul na svoju riflovú bundu a došlo mi to, to mám za to. Riflová budna uväznená v mojej skrini, urazená,že som za ňu nezaplatil ani len málo, ale vôbec nič, sa teraz musela pomstychtivo smiať hneď vedľa trička s citátom Aliho. Spravodlivosť zaúradovala a bola spravodlivá takmer presne na libru. Viete spravodlivosť určite existuje, len o niektoré stratené existencie sa len prestala zaujímať a mávla nad nimi rukou. O mňa ešte nie, ešte nie som asi tak celkom úplne zatratený. Zobral som svoj trest na milosť a nebojoval s osudom, pretože to bola lekcia od života. Život nám stále dokazuje, že ho nemáme kopať do zadku, lebo nás s radosťou oserie. Treba to len vedieť vidieť a ak si toto všetko len namýšlam, nevadí, však účel už posvätí prostriedky.

===========================================================================

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Pred Zalom opustili Smer viacerí zakladatelia

Europoslanec Boris Zala zo Smeru požiadal o prerušenie členstva. V strane sú z neho sklamaní a vyťahujú jeho plat v Bruseli.

TECH

Europa má obrovské gejzíry. Život môžeme hľadať bez vŕtania

Vedci pozorovali možné vodné gejzíry.

TECH

Veterinári: Nekupujte mopslíkov a buldočkov, trpia stále viac

Rozsiahle kríženie zväčšuje zdravotné ťažkosti.


Už ste čítali?