Slovenské more - 1 časť - Dobro došli 1/3

Autor: Martin Kuľhavý | 17.10.2013 o 15:28 | (upravené 1.9.2015 o 8:48) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  979x

Začalo to niekedy, niekedy.....Bolo to dávno pred odchodom. Kamarát Jožo strávil dovolenku v Chorvátsku....

Začalo to niekedy, niekedy.....Bolo to dávno pred odchodom. Kamarát Jožo strávil dovolenku v Chorvátsku a po nejakom pive nám vždy rád rozprával, ako chodili na crno víno do zelovocu, ako boli na výlete loďou, ako je v Pakoštane pekne, sem-tam dokonca použil svoje lámané nadanie na cudzie reči a robil nám jazykové okienka. Neviem presne koľko krát sa to opakovalo, možno 2-3 krát, možno viac, teraz mi to pripadá, ako minimálne milión. Tak sme sa ochotne nechali zlomiť. Prirodzene sám sa pasoval do postavenia vedúceho výpravy a nám to vyhovovalo. Povedalo sa: ,,ideme“. S mojimi priateľmi je to tak, je jedno koľko krát a na čom sa dohodnete, isté je, že ostane len základ veci, niekedy aj ten úplne preskladajú. Čiže napriek tomu, že sme sa na provizórnej gril party dohodli na veciach, menili sa do poslednej chvíle a ešte pár dní pred odchodom nebolo jasné aká zostava vlastne pôjde. Dohody sa menili zo dňa na deň, ale nakoniec sme prišli k záverečnému zmanažovaniu a k finálnej zostave. Odchod z Liptovského Mikuláša sme naplánovali rafinovane, presne na polnoc, na prelom dní 2 a 3.8.2013. Všetko dohodnuté, osem ľudí, dva autá, 10 nocí, smer Pakoštane. Výborne.

 

Ešte tesne pred odchodom, keď som si bol doma po veci mi moja mamina, ako každý starostlivý rodič pripravil slovenské národné cestovateľské vyprážané jedlo: rezeň, rízek, šnicl, šincl, každý nech si tomu vraví, ako mu ústa narástli a štyri krajce chleba, tak ako sa na národné jedlo patrí. Koľko kusov mäsa, toľko kusov krajcov chleba. Keďže bolo všetko na poslednú chvíľu, zafrflal som vo dverách na čo mi to chystala a kto to bude jesť. Auto číslo 1, Renault už bolo pristavené na parkovisku, auto číslo 2, v ktorom mala ísť skupina spolu so mnou, ešte nie. Boli sme už takmer všetci, takmer. Ešte chýbalo auto číslo 2 so šoférom a majiteľom v jednej osobe. Sedem ľudí zbalení na 10 nocí mimo domu si zložilo veci v útlej „Renoltke“, ktorá statočne, aj keď v miernom podrepe niesla našu batožinu. Už som bol nervózny a každou chvíľou nervóznejší. Auto a šofér nikde. Ešte som sa u kamaráta a kolegu zo skupiny, pýtal, či je všetko v poriadku. Povedal, že áno. Presne to nepresvedčivé áno, ktoré by ste v miernom strese nemali počuť, to áno znelo horšie, ako možno, to áno bolo také zastreté a nesmelé, aby sa stratilo z pamäti ďalších rozhovorov. Presne takéto áno má však opačný účinok. Bude jediné čo si z toho rozhovoru zapamätáte.

 

Auto dorazilo a ja som sa ukľudnil, posledná cigareta a ide sa. Aháá tak ešte nie, musíme zájsť k Tomášovi (majiteľ auta číslo 2 a šofér zároveň) po rezne, ktoré tam na neho čakali, s odstupom času si nie som istý, či to boli rezne a je to v podstate jedno. Bol som ochotný už pár minút počkať, pretože konečne sme boli spolu, s dvomi autami a krásnou dovolenkou pred nami. Päť minút už obetujem. Dohoda bola jasná, Posádka jedna štartuje a my dvojka sa ešte stavíme po rezne. Na benzínke v Ružomberku sa počkáme. Prešli sme 10 kilometrov po diaľnici a mňa chytil taký ten nástojčivý hlad. Keď Vám žalúdok odstaví mozog a nemôžete sa na nič sústrediť len na to, že potrebujete jedlo, veľa jedla. Spomenul som si na rezne, ktoré som ofrflal tesne pred odchodom a začalo ma trošku jemne ďobkať svedomie za to, že som ich neprivítal lepšie a že som za ne v podstate ani nepoďakoval. Ďopkanie prestalo,muselo, prekričali ho, ako som vravel nástojčivý hlad – veľký hlad ja mať. Prešlo asi 20 minút.Rezne skotlošené, Lúčime sa s Liptovom. Ide sa, konečne sa ide, nejdeme len niekde za roh, ale už si môžeme povedať, že cestujeme. Smer Jadran.

 

Maďarsko sme prešli po diaľnici bez problémov. Na benzínke sme si kúpili mesačnú diaľničnú známku a kedže sme čapovali benzín v Ružomberku, pre našu posádku to boli v Maďarsku jediné náklady. Prechod cez Maďarsko–Chorvátske hranice bezproblémový. Všetko sa však komplikovať len začalo. Bola sobota ráno, sobota. Začali sa rútiť autá všetkých smerov, zhusťovala sa premávka a pomaly chladlo aj naše nadšenie. Naša nálada a zároveň premávka mala osud zemiakovej kaše, čim sa viac zhusťovala, tým bola chladnejšia a naopak, až nakoniec bola taká hustá, že by sme mali chuť ňou rozbíjať hlavy šoférom, ktorý netrpezlivo kľučkovali, predchádzali, trúbili a fuckovali.

 

Posádka auta číslo 2, fotená posádkou číslo 1

 

V aute sa pindalo už na všetko, na tamto, na hento,na tamtoho a na hentoho. Témou number one bola však spojka, ktorá musela, čeliť kolóne a jazde typu. Jednotka, dvojka, vyradiť dobrzdiť, jednotka, vyradiť, dobrzdiť. Keď už to bolo neúnosné, rozhodli sme sa odbočiť na benzínku, ktorá sa stala pútnym miestom automobilových posádok idúcich za svojim cieľom k moru. Vyzeralo to tam ako na rockovom hudobnom open air festivale. Všade autá, ruch, ľudia, každý popíjal, (alko aj nealko) nekonečné rady na toalety a samozrejme taký ten zástenný kútik, ktorý si každý chlap vyhliadne so svojim mužským inštinktom a nechá tomu „voľný priebeh“. Mužov však cestovalo viac ako dosť a preto to tam páchlo ako na hnojisku môjho starého otca. Hnojisko malo svoju strážnu vežu, ktorá ho držala pri živote, ja som tomu hovoril strážna veža, vy tomu asi hovoríte skôr hajzel, alebo latrína.

 

Cesta nám namiesto plánovaných 12 trvala 16 hodín. Nuž čo s babrákmi? Vypraviť sa na dovolenku v sobotu a cestovať do Záhrebu už za pekného dňa nevyzbrojení trpezlivosťou, ktorú sme si mali natrénovať už doma. Tak nám treba...

 

Cesta: Liptovský Mikuláš - Pakoštane

 

Na dovolenku sme išli na blink/blind. žiadne zajednané posteľe, hotel, penzión, nič. Prišli sme na miesto. Krásna obloha bez mráčika a neďaleko nás už vítalo more. Bolo to presne tak, ako som si to predstavoval. Pakoštane je malinké mestečko, kde všetci jeho obyvatelia, ako nám bolo povedané podnikajú a ponúkajú na prenájom apartmáni, pokoje, sobe, výlety na ostrovy a ostrovčeky. Prispôsobili sa dobe a dopytu po ich krásnej krajine, ktorú im v kútiku, aj keď v tom dobrom kútiku závidím. Neďaleko asi 10 kilometrov od Pakoštane leží mestečko Biograd a niečo cez 30 kilometrov leží mesto Zadar o ktorých Vám napíšem v ďalšej kapitole.

 

V Pakoštane nás hneď "privítal" dav ľudí.

Potom sme si všimli, že je to svadba.

 

Zásadná vec, ktorú teda bolo treba vyriešiť hneď po príchode, bolo ubytovanie, tak sme sa teda rozdelili podľa posádok čislo jedna a číslo dva, na skupinky hľadajúce ubytovanie.

Prvá otázka bola hneď neúspešná a domáca pani nás odpálkovala, že má plno, Nevyviedlo nás to z miery, vedeli sme, že sme prišli v top sezóne a kolektívne sme sa hecovali, že určite niečo nájdeme. Prišli sme k lavičke kde sedeli dvaja starší páni. Lavička bola umiestnená logicko-systematicky pod jediným stromom pri ceste. Hneď sa s nami pustili do družného rozhovoru, ktorý sa lámal slovensko-rusko-českou palicou. Rozumeli a keďže nemali čo iného na práci, venovali sa nám. Jeden z nich zavolal na svoju pani, či by nám nevedela pomôcť. Gazdiná bez váhania uchopila telefón a tak domácko-gazdovsky,  ale pri plnej vážnosti podnikateľa začala obvolávať známych, susedov a spolupriekopníkov v Pakoštane. Mierne sme si s kolegovcami naznačili, že: „To tu je iná mafia“. Nemyslím tým mafiu v pravom slova zmysle, ako ju poznáme u nás, alebo nebodaj v Taliansku, či na Ukrajine. Ale také to pre mňa cudzie dedinské kšeftovanie.

Rozhovory prerušovali hlučným cvrkotom cvrčky. Domáci pán, ktorý mal, už tvár požehnanú ostrými vráskami a hlavu šedivými vlasmi, nám s úsmevom povedal:“ Ale špivajú“ Rozosmialo ma to, lebo som si spomenul na jedného slovenského speváka ako spieva v refréne blbej pesničky: Špivam jako vtak, jak moderný špivak. Medzitým nám pani s predstieraným zármutkom oznámila, že nič na desať nocí nemá, ale na dve noci by sa dalo dohodnúť. Bolo jasné, že toto nebudú naši noví domáci páni. Tak nič. V rozhovore sme však pokračovali. Zaujímali nás nápisy, ktoré sa v Pakoštane objavovali, napríklad tento: „Dobro došli u misto generala Gotovine.

 

Gotovina bol generál, ktorého odsúdili, za vojnové zločiny proti srbskému obyvateľstvu. Bol obvinený z prenasledovania, deportácií, vraždy a neľudského zaobchádzania. Roky bol na úteku pred medzinárodným súdom. V roku 2012 ich však na prekvapenie Srbska prepustili a oslobodili. V Chorvátsku ich vítalo tisíce vstúpencov a sympatizantov. Zločinecké akcie im neboli dokázané.

 

Pán, ktorý nami zamestnal podnikavú manželku sa s hrdosťou pochválil, že je rodinne spriaznený s generálom Gotovinom a že Gotovina je ten, čo vyhnal z Pakoštane a Chorvátska násilnícky teror, pretože ako nám s poloúsmevom a polovážne povedali: „ Srbovia to agresori, pauch pauch“. ukazovali na ruke pištoľ,  kde im k úplnému dokonalému prejavu pomohol ukazovák a palec. Všetko bolo jasné, pre jeden národ ste hrdina, pre druhých krvilačný vrah. Tak sa na generálov pozerali dejiny stále. My sme sa pobrali ďalej a dávali sme mierne najavo, že je pre nás malou cťou byť s niekým, ktorého krv koluje aj v Gotovinovi. Balkán ma vždy fascinoval tým, aký je pestrý a ako neviete, kde je dobro a kde zlo. Pri Kosove máte chuť, kričať, že je to krajina, ktorá bola vybudovaná na základoch teroristickej organizácie a držať tak stranu Srbsku. Pri pohľade na rozstrieľané smutné budovy na okraji Pakoštane, máte chuť Srbsku dať otcovsky na zadok.

 

Maľba generála Gotovina

 

Pomaly sme odchádzali, keď tu zrazu telefonát od našej spriaznenej skupiny číslo jedna. „Máme ubytovanie pre všetkých, cena dobrá, problém je, že až od zajtra“. Ok, tak svetielko nám zasvietilo. Chalani si dali mäso a rýchlo pokaziteľné potraviny uskladniť u domáceho pána a dohodli sa, že o deviatej ráno prídeme. Kde však budeme spať túto noc? Jediná reálna možnosť bol autokemp.  Ja s priateľkov sme sa ešte šli opýtať do agentúry, aby sme si boli istí, že neni iná možnosť lepšieho prespania ako je autokemp  Pracovníčka agentúry nám s úsmevom oznámila, že má voľný apartmán za twenty-five euro/ noc. Nie teda, ďakujeme, nebudeme trhať partiu.

 

Majiteľ autokempu nás ubytoval za nekresťanské peniaze za umyvárku a hajzle, všade nepríjemné malé slimáky, ktoré sa predbiehali, ktorý z nich vylezie vyššie na stenu. Nakoniec nám cez malé okienko umyvárky prehodil predlžovačku a dal heslo na wifi. Jednu noc dáko vydržíme. Obliekli sme si plávky a šli sme sa zoznámiť s morom. Peťo nám požičal stan a Maťo s Katkou pristali, že budú spať vonku na zemi. Dvaja v jednom aute, dvaja von na nafukovacích posteliach, keďže naše auto bolo už preplneným skladom vecí. My dvaja v stane a ako som spomínal ďalší pod šírim nebom v spacákoch.

 

Ráno som stal skôr, šiel som si odfotiť prvý východ slnka nad morom, nestihol som ho tak úplne od začiatku, ale čo som nevidel, to som si rád domyslel. Ráno o deviatej sme boli pripravení sa presťahovať do privátu, ktorý sa mal stať na desať nocí našim domovom, noc v kempe sa nikomu nechcelo počítať ako dovolenkovú a tak sa nám to prirodzene pretiahlo na 11 nocí.

 

Ráno v Pakoštane

 

Domáci pán Roko nás privítal s úsmevom na tvári, počastoval nás sladkými rečami o tom , aký sú Slováci, Česi a Poliaci dobrí ľudia a ako rád im prenajíma izby. Roko bol starší pán, ktorému ešte očká hrali piesňami dospievajúceho chlapca. Tvár už napovedala, že oči už veľa rokov pozerajú na svet, prívetivosť nás však dostala. Na uvítanie sme dostali domácu vínovicu, ktorú sme si mohli zobrať aj so sebou, keďže sme si dali po poháriku a vo flaštičke ešte nejaká tá polka ostala. Nik ju však nezobral a fľaška prepadla v prospech domácich, nevadí. Pakoštane má skalnatú pláž (teda tú, na ktorú sme chodili my) tvorenú malými kamienkami bielej farby. ľudia sú naozaj naučení na turizmus, pekne, relatívne čisto na "slovanské pomery".

 

Naozaj dovolenka začala, nebudem tu písať o ležaní na pláži, ani o cigánkach, ktoré predávali naočále-brejle. Rád Vám však ešte v budúcej kapitole priblížim mestá a park , ktoré sme navštívili.

 

Ak si chcete už teraz prečítať druhú kapitolu tak klikni na môj osobný blog:

www.mkkoment.blogspot.sk

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, vraj aby diaľnica neskončila v poli

Súčasťou združenia sú aj Strabag, Váhostav a Metrostav.

DOMOV

Lekári neurčujú správne príčinu smrti. Pochybili až v štvrtine

Príčina sa stanovuje na základe obhliadky a dostupných informácií.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?